Bolo to v časoch prvého Uhorského kráľa Štefana I., keď sa mních Svorad, rehoľným menom Andrej, utiahol do pustovníckej samoty do jaskyne pri kláštore na vrchu Zobor. Okolo pása nosil železnú reťaz, ktorú si nikdy nedával dole a tak mu časom vrástla do tela. Vždy zachovával pôst, veľmi málo jedol a nikdy neprestával pracovať.
Po dennej práci doprial telu taký odpočinok ktorý sa sotva dal nazvať odpočinkom. Sedával na dubovom kláte obkolesenom ostrým tŕstím. Keď jeho telo premožené spánkom sa naklonilo na ktorúkoľvek stranu, ostrým tŕstím poranené bolestivo precitlo. Okrem toho kládol si na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán vešal štyri kamene, aby keď sa ospalá hlava naklonila na ktorúkoľvek stranu, udrela sa o kameň.
Raz v lese oslabený prílišnou robotou a prísnym pôstom zamdlel. Prišiel k nemu prekrásny mladík s anjelskym vzhľadom, naložil ho na vozík a odviezol ku kláštoru. Vyrozprával túto príhodu svojmu učeníkovi Benediktovi a zaviazal ho mlčaním.
Keď cítil, že sa blíži jeho posledná hodinka, požiadal mníchov aby ho po smrti nevyzliekali ale zavolali opáta. Onedlho zomrel. Opát na vyzlečenom tele našiel železnú reťaz hlboko vrastenú do tela. Nedala sa stiahnuť bez toho aby telo nepoškodila.
Benedikt po smrti svojho otca Andreja si tiež zaumienil žiť podľa príkladu svojho učiteľa. Odišiel do jaskyne na Skalke pri Trenčíne. Žil tam tri roky až kým prišli k nemu zbojníci. Mysleli si že má veľa peňazí. Keď však tvrdil že nemá žiadne peniaze, zbojníci Benedikta privliekli na breh Váhu, zabili a hodili ho do vody. Kým jeho telo po celý rok hľadali, vídali sedávať orla na brehu rieky Váh, akoby niečo pozoroval. Na tom mieste začali hľadať a skutočne našli telo Benedikta tak zachovalé, akoby bol umrel krátko predtým.
Neskôr boli Svorad aj Benedikt prehlásení za svätých a na ich pamiatku nechal nitriansky biskup Jakub I. založiť roku 1224 na Skalke pri jaskyni kláštor. A na skale, z ktorej bolo Benediktovo telo zhodené do Váhu, dal vystavať kostol.