Z roka na rok rozrastal sa Devín, pribúdali na ňom nové a nové budovy. Jeho rozloha bola naozaj veľká, bol chránený hlbokou priekopou, vysokým násypom, hradbou z drevených kolov, Moravou aj Dunajom.
Bezpečne bolo na ňom, len voda chýbala. No a akýže je to hrad bez studne. Aj knieža Rastislav si to uvedomoval:
- Dajme sa do kopania! Nemôžme sa bezradne dívať a čakať na zázrak.
Skala teda zaiskrila pod čakanmi tvrdých chlapov. A jama sa začala prehlbovať. Na hrade zavládla radosť a ovlažila vyschýňajúce pery obyvateľov.
No stalo sa, čo by nik nečakal. Chlapi čo studňu kopali, začali sa v nej strácať. Kto sa pustil do nej, už sa na povrchu neukázal. Stratilo sa mnoho šuhajov, mocných chlapov, čo vyzvedieť tajomstvo studne sa pokúšali.
No prišiel udatný vodca Slavoboj, syn hradného pána zo Šintavy, pokloniť sa Miloslave, krásnej dcére devínskeho kniežaťa. Tiež mu myšlienky začali v hlave vŕtať a hnali ho do studne vyskúšať šťastie, smelosť a zručnosť. Raz keď okolo studne prechádzal s Miloslavou, zbadal na zemi zelený pás čerstvej trávy. Nie pás - kríž. Ani kríž, ale meč.
- Hľa, znamenie pre mňa!
Odhrnie trávu, a tu - pred ním meč, čo by aj obrovi pristal do ruky.
- Choď, - vraví verenici, - zavolaj rodičov, zbrojnošov a všetku čeľaď!
Deva sa zľakne, radšej by žila bez vody ako bez neho. Onedlho už prichodia všetci obyvatelia hradu a podhradia. Veľa už počuli o jeho skutkoch ktorými sa vyznamenal pri Šintave Boli zvedaví ako sa teraz pochlapí.
Slavoboj sa dal uviazať na silný povraz a spustiť do diery, čo studňou mala byť. Najprv zdola gánilo len hrobové ticho. Po čase sa však zdola ozval šramot a buchot, akoby tam ktosi zápasil. Zazneli ťažké stony i tvrdé údery. A znova nastalo úplné ticho. Prerýval ho len Miloslavin bolestný vzlykot.
- Už je po ňom! - zašepkal ktosi. - A škoda ho!
Vtom sa však ohlásil. Tri razy udrel mečom o tvrdú skalu. Ľudia napli mocné povrazy a vytiahli ho. Najprv sa však vynoril meč, potom Slavobojova hlava a nakoniec celý hrdina. Hneď potom doráňaný a vysilený odpadol. Hlavné však bolo, že dýchal a žil.
A pod Slavobojovou halenou našli skrvavenú ohyzdnú hlavu akejsi potvory. Bol to šarkan, ktorý žral chlapov v studni. Nebodaj sa mu pri kopaní studne dostali k samej skrýši.
- Viac už nikomu neublížiš, riekol Rastislav a tresol hlavu tak mocne o zem, až sa do kameňa zaryla.
A v mieste, ktoré vyhĺbila, vyvrel mocný prúd zdravej vody.
A veľa sa zmenilo odvtedy na Devíne. Kým žili manželia Slavoboj a Miloslava, bola v studni voda, ale keď istého dňa obaja umreli, šarkania studňa razom vyschla.
No na Devíne sa vraj v tú istú chvíľu otvorila nová studňa. A ostala aj pamiatka na slávnu chvíľu, zázračný meč hrdinu Slavoboja. Po mnohých ťažkých vojnách sa akosi znovu dostal do studne a čaká na hrdinu, ktorý ho vyzdvihne a udrie ním do nepriateľa vtedy, keď bude Slovákom najhoršie.