Nad Piešťanmi stál kedysi hrad. Volal sa Bana. Na tom hrade býval kedysi brat so sestrou. Matka im zomrela, otec zahynul pri rytierskom súboji. Do ich priazne sa teda votrela opatrovníčka. No bola to zlá ženská, bohyňa, čo iným škodila.
Raz sa nahnevala na mladého a vyslovila kliatbu: Nech si ako vták s krásnym perím, ale tvoj hlas bude nepríjemný pre každého. Zaškriekal žalostne premenený šľachtic - páv, spustil sa z hradieb hradu, ale s takým dlhým chvostom nevedel lietať, neštastne dosadol na zem a zlomil si nohu.
Blúdil krajom, až narazil na močaristé lúky, ktorých bahno a voda mu prinášala úľavu a chladila páľavu v zlomenej nôžke. Sestrička dlho márne hľadala bračeka. A nemohla vystáť neznesiteľný škrek páva, nevedela, že je to on.
Až raz večer zbadala ako páv vychádza z močarísk a mení sa na jej krivkajúceho bračeka. Ľudskú podobu však mal len v noci.
Jedného dňa však zistil, že noha sa mu úplne zahojila. Chýr o jeho uzdravení sa šíril krajom a začali prichádzať húfy ľudí, chromý, krivkajúci. V teplej vode ležali a bahnom si nohy obaľovali. A stali sa zázraky. Bola to liečivá voda. Tak ľudia objavili zázračné piešťanské pramene Teplicu.
A hrad Bana dávno zanikol, ostala po ňom len pomenovaná obec Banka, táto povesť a pávy v piešťanských parkoch.