Devín bol už od praveku dôležitým strediskom kultúrneho a hospodárskeho života. Vystriedali sa tu mnohé kultúry, ktorých prítomnosť je doložená už od staršej doby kamennej, cez dobu bronzovú a železnú.
Na hradnej výšine existovala významná Keltská osada už od začiatku posledného storočia pred Kristom. Význam Devína ako komunikačného bodu Jantárovej cesty dokladajú nájdené výrobky cudzieho pôvodu (šperky, kovové súčasti kroja, mince...). Vznik hranice Rímskej ríše na Dunaji - limes Romanus - znamenal zásadnú zmenu i v postavení Devína. Devín bol dôležitým stretegickým bodom limesu a súčasne i predmostím novovzniknutého hlavného strediska hornopanónskej provincie - Carnunta. Stavebná činnosť Rimanov na Devíne dosahovala vrchol za vlády cisára Valentiniána I. (364 - 375). O dôležitosti Devína pre Rímske cisárstvo v 1. - 4. storočí svedčí celá škála objektov postavených Rimanmi, ktoré neslúžili iba na vojenské účely.
Celková konfigurácia terénu na Devínskej skale a v okolí poskytovala výhodné podmienky aj na osídlenie Slovanmi. Keď Slovania prišli do Devínskej brány, objavili tu zvyšky staršieho osídlenia, najmä z rímskej doby, ktoré určite využili. Najstaršie stopy po Slovanoch priamo na území centrálneho hradiska pochádzajú až z 8. storočia. Vyskytujú sa na celej jeho ploche, z čoho si možno utvoriť predstavu o intenzívnej sídliskovej zástavbe. Dodnes sa zachovali zvyšky zemného valu na severnej strane hradiska, ktorý bol vybudovaný už v rímskej dobe. Slovania ho neskôr využili a spevnili drevenou palisádou. Dá sa predpokladať, že stredoveké hradby sledovali priebeh pôvodného slovanského opevnenia a ich výstavba zničila slovanskú fortifikáciu.
V kľúčových obdobiach fransko-slovanských vojen sa v týchto miestach prechodne zdržiavali i veľkomoravské kniežatá so svojimi družinami. O význačnosti devínskeho hradiska svedčí aj existencia kostola. Devín bol teda význačným miestom, najmä zo strategickej stránky. Toto významné miesto nemalo však iba vojenský charakter, ale zohralo dôležitú úlohu aj v oblasti kultúry a vzdelanosti našich predkov.
Jedinou historickou osobnosťou v dejinách Veľkej Moravy, ktorej meno môžme na základe historických správ spájať s Devínom, je knieža Rastislav. Meno kniežaťa Rastislava v spojení s Devínom sa objavuje v letopisoch, známych ako Fuldské anály. Do priamejsúvislosti s Devínom sa dáva správa z roku 864: "Kráľ Ľudovít v mesiaci auguste vytiahol s mohutnou brannou mocou za Dunaj, obkľúčil Rastica v akomsi hrade (meste), ktorý sa v jazyku onoho ľudu nazýva Dowina (Dievča)..." Knieža Rastislav dal vybudovať na Devíne systém obranných hradísk, o ktorom sa s obdivom vyjadrovali aj jeho nepriatelia. Strážnu a obrannú funkciu plnili ďalšie menšie hradiská na svahoch Devínskej Kobyly.
Devín bol jedným z dôležitých bodov reťaze obranných hradísk proti stupňujúcej agresivite útokov starých Maďarov z potiských oblastí na Veľkú Moravu, ktoré sa začali po roku 892. Archeologické výskumy v areáli devínskeho hradiska doložili jeho pretrvávajúce slovanské osídlenie po zániku Veľkej Moravy v 10. až 13. stroročí. Slovanské obyvateľstvo sa teda tejto oblasti nevzdalo, a využijúc zvyšky veľkomoravských opevnení, v priestore pôvodného hradiska si vybudovalo osadu. Zaniknutý kostol z 9. storočia nahradila pravdepodobne v 10. strorčí kaplnka v jeho blízkosti.
V období od konca 11. až do 13. storočia nemáme o Devíne nijaké historické správy. Z prvej polovice 13. storočia sa už objavuje niekoľko zmienok viažucich sa k tejto lokalite. Roku 1223 sa uvádza, že Devín prešiel do rúk rakúskeho vojvodu Leopolda II. z rodu Babenbergerovcov, ktorý v jeho blízkosti usadil Nemcov. Ďalej zmienka o meraní hraníc medzi devínom a Suchou Vydricou v roku 1226 za prítomnosti devínskeho kastelána Jána Elkoviča, richtára Stuerona a mešťana Ekkarda. Existencia kastelána svedčí o tom, že v tom čase už stál na Devíne hrad. V najstaršej historickej správe, ktorá sa zmieňuje priamo o Devínskom hrade a pochádza z roku 1233, sa hovorí, že v tom čase rakúsky vojvoda Fridrich II. Bojovný dobyl hrad a vypálil podhradskú osadu. Rýchly sled dramatických udalostí odohrávajúcich sa koncom 13. a v 14. strorčí v tejto oblasti zapríčinil viacnásobné zničenie a znovuvystavanie hradu na Devíne. Pôvodný obraz najstaršej fázy kráľovského hradu je dnes už veľmi ťažké určiť i datovať. Predstavu o pôvodnom výzore je možné si urobiť iba podľa starších zobrazení Devína. Najzaujímavejšie sú kresba Fridricha Bernharda Wernera z 1. pol. 18. storočia a olejomaľba Bernarda Belotta, zvaného Canaletto, z rokov 1759 - 1760. Jadrom najstršej časti hradu bola obytná veža - donžon, ktorá mala v pôdoryse tvar nepravidelného polygónu. Devín však prekonal do súčasnosti toľko zásahov a devastácií (napr. miléniový pomník z roku 1896, zničený v roku 1921), že je naozaj veľmi ťažké zrekonštruovať jeho najstaršiu podobu, čo i len v pôdoryse. Ako skladovacie priestory na zbrane i potraviny tu iste dobre poslúžili miestnosti priamo v skale. Vodu zabezpečovala cisterna.
Devín začiatkom 14. storočia počas rakúskej nadvlády vlastnil komes Otto, syn Reugéria z Telesprunu. Od roku 1322 bol opäť v rukách uhorského kráľa. V listine Bratislavskej kapituly z 26. mája 1419 sa hovorí, že Mikuláš III. z Gary dostal do zálohu Devínsky hrad pre seba a svojich potomkov mužského pohlavia. Počas vlastníctva týmto význačným rodom sa z pohraničného kráľovského strážneho hradu postupne menil na panské sídlo budované v štýle neskorej gotiky. Nestrácal však ani svoj strategický význam, pretože ležal na vážne ohrozenej hranici Uhorského kráľovstva. Noví páni výrazne rozšírili plochu ktorú hrad zaberal. Postupne sa rozlohou opäť vyrovnal pôvodnému veľkomoravskému hradisku.
V roku 1460 získali hrad grófi zo Svätého Jura a z Pezinka, ktorí údajne pochádzali zo starobylého slovanského rodu Huntovcov-Poznanovcov. V roku 1521 museli však Volfgang a František z Pezinka hrad vrátiť kráľovskej korune, lebo pochádzali z inej línie rodu. Po bitke pri Moháči v roku 1526 sa Devína nakrátko zmocnil Ján Zápoľský. Dňa 16. júla 1527 ovládol hrad cisársky vojvoda Kazimír Brandenburský. Čoskoro potom, ešte roku 1527, cisár Ferdinand I. prepožičal hrad i panstvo uhorskému palatínovi Štefanovi Bátorimu. Roku 1529 zaútočili na hrad aj Turci, nepodarilo sa im ho však dobyť a po krátkom obliehaní odtiahli na Viedeň. Hrad potom postupne vlastnili príslušníci Bátoriovského rodu. Počas držby grófov zo Svätého Jura a z Pezinka a neskôr Bátoriovcov sa na hradnej architektúre prejavilo doznievanie gotiky a nástup renesancie. Venovala sa pozornosť najmä ďalšiemu zlepšeniu opevnenia hradu.
V roku 1635 hrad Devín a panstvo získali Pálfiovci z Ardedu. Devína sa dotklo i protihabsburské povstanie vedené Imrichom Tökölim v rokoch 1678 - 1683, ktoré Turci využili na posledné vojenské ťaženie proti Viedni. Zo strategického hľadiska sa Devínsky hrad znova dostal do popredia na začiatku 18. storočia v súvislosti s povstaním Františka II. Rákocziho. V rokoch 1705 - 1708 bojovali kuruci s labancami (cisárskymi vojskami) o Devínsky hrad. Počas svojho pôsobenia na Devíne Pálfiovci neuskutočnili také stavebné zásahy do architektúry hradu, ktoré by význačne zmenili jeho vzhľad a charakter. V období baroka už nebol hrad súci ani ako panské sídlo, ani ako vojenská pevnosť, ale slúžil iba na hospodárske účely a správu devínskeho domínia. Na začiatku 19. storočia sa Bratislava a časť Záhoria s Devínom dostali do priameho kontaktu s francúzskymi vojskami. Napriek prímeriu uzavretému 13. júla 1809 francúzski vojaci podmínovali hrad Devín a vyhodili ho do povetria. V 19. storočí, zrejme v dôsledku tejto skutočnosti, Pálfiovci, ktorí už dlhší čas na hrade nebývali, preložili sídlo správy devínskeho panstva do Devínskej Novej Vsi.
Hrad Devín v 19. storočí už nebol panským sídlom ani vojenskou pevnosťou. Postupne sa stal symbolom dávnej slávy a inšpiráciou pre mnohých umelcov. Jeho najslávnejšia epocha sa viaže k prvému západoslovanskému štátu - Veľkej Morave - a tak v posledných storočiach zaujímal predovšetkým historikov. Devín sa ďalej v 19. storočí dostával do popredia záujmu slovenských národovcov ako symbol slovenskej štátnosti, ako nositeľ kultúrnych tradícií sv. Cyrila a sv. Metoda z čias Veľkej Moravy. 25. mája 1932 bola uzavretá kúpno-predajná zmluva medzi pálfiovskými vlastníkmi a štátom o odkúpení hradu a jeho okolia. Ku prevzatiu došlo 21. januára 1935. Dňa 27. februára 1961 vyhlásilo Predsedníctvo SNR Devín, slovanské hradisko, za národnú kultúrnu pamiatku.