Kopec v severnej časti Malých Karpát bol osídlený dávno predtým ako na ňom po roku 1260 na žiadosť panovníka postavili hrad. Jeho výhodné umiestnenie ho predurčovalo, aby chránil západnú hranicu Uhorska. Ako jeden z mála pohraničných hradov odolal náporu vojsk Přemysla Otakara II. (roku 1273), ale nevyhol sa pritom veľkému poškodeniu. Koncom 13. storočia sa ho zmocnil Matúš Čák. Po jeho smrti (roku 1321) ho dlhší čas spravovali kráľovskí kasteláni. Až v roku 1392 hradné panstvo daroval kráľ Žigmund do dedičného vlastníctva svojmu vernému prívržencovi Stiborovi zo Stiboríc. Avšak tento rod nevlastnil Čachtice dlho. Smrťou Stiborovho syna (roku 1334) vymrel po meči a hrad sa stal opäť kráľovským majetkom. V roku 1436 pripadol hrad kráľovskému pokladníkovi Michalovi Orságovi. Jeho potomkovia ho vlastnili až do roku 1567.
Hrad dostala do zálohy od panovníka vdova po palatínovi Tomášovi Nádašdym, Uršula Kanižajová. Prepustila svoj hrad Kanižu, ktorý sa stal významnou protitureckou pevnosťou. Predkupné právo na hrad využil jej syn, František Nádašdy, ktorý vďaka svojim hrdinským činom v tureckých vojnách dostal prezývku Čierny Beg. Čachtické panstvo získal do dedičného vlastníctva necelé dva roky pred svojou smrťou. Správou majetku bola poverená jeho manželka Alžbeta Báthoryová. Vydávala sa ako veľmi mladá, len 15-ročná. S manželom mali dve dcéry a syna. Dlhodobá neprítomnosť manžela, protitureckého bojovníka, a sklony k sadizmu (psychické poruchy v rode Báthoryovcov neboli ničím neobvyklým) pravdepodobne prispeli k tomu, že sa postupne stávala krutejšou a nemilosrdnejšou. Povesti vravia, že jedného dňa, ked jej slúžka česala vlasy, tak jej nechtiac vytrhla vlas. Grófka ju udrela tak, že slúžkina krv jej vystrekla na tvár. Keď si grófka krv zotrela, tak sa jej zazdalo, že jej pokožka omladla. To ju priviedlo na myšlienku krvavých kúpeľov. Chýry o jej výčinoch napokon vyvolali vyšetrovanie (roku 1611). Podľa výpovedí svedkov Alžbeta Báthoryová zmárnila 690 ľudí. Jej pomocníci boli odsúdení bytčianskym súdom na smrť. Vyšetrovaním bol poverený uhorský palatín, grófkin rodinný priateľ, Juraj Thurzo. S veľkou pravdepodobnosťou nemal záujem kompromitovať príslušníčku vysokej šľachty. Súd s Alžbetou Báthoryovou sa nekonal. Bola "odsúdená" na domáce väzenie na Čachtickom hrade až do svojej smrti (21.08.1614).
Po smrti najstaršej Báthoryovej dcéry, Anny, majetok pripadol (roku 1617) jej mladším súrodencom - sestre Kataríne, vydatej za Juraja Drugeta, a bratovi Pavlovi Nádašdymu. Dohodli sa na oprave hradu. Najneskôr v tomto období bolo vybudované druhé predhradie. Rozsiahlejšiu obnovu hradu ešte vyvolali turecké útoky v polovici 17. storočia. Pri tejto príležitosti bol aj zvýšený komfort bývania. Koncom 17. storočia sa v Uhorsku šírila nespokojnosť s absolutistickou vládou Viedne, ktorá vyústila do tzv. Vešeléniho sprisahania. Avšak sprisahanie bolo prezradené a hlavní predstavitelia popravení. Medzi nimi bol aj majiteľ Čachtického hradu, vnuk Alžbety Báthoryovej, krajinský sudca František II. Nádašdy. Jeho majetok pripadol kráľovskej komore, ktorá ho predala Krištofovi Erdödymu (roku 1695). Protihabsburské povstania sa však stali hradu osudnými. Začiatkom 18. storočia ho dobyli povstalecké vojská ale vzápätí utrpeli porážku a hradu sa zmocnilo cisárske vojsko. Ťažko poškodený hrad ešte chvíľu slúžil ako väzenie ale keď vyhorel (roku 1799), tak ostal opustený.
Od prvej polovice 20. storočia sa objavujú snahy o záchranu zrúcaniny, ale čiastočného statického zabezpečenia sa dočkala až v rokoch 1990 a 1992, po zrútení častí hlavných dominánt - päťbokej veže a veže s kaplnkou.