V neistých časoch Tureckého nebezpečenstva sa syn grófa Draškoviča oženil s pôvabnou Jasnou. Dolná zem však bola v neustálom ohrození od Turkov. Preto mu otec venoval mestečko Domanižu na hornom Považí spolu s panstvom. Ale mladej panej zvyknutej na rozpustilý spôsob života vo veľkých mestách sa na vidieku nepáčilo.
No výjazdy Turkov ohrozovali aj horné Považie. A ani po porážke Turkov sa situácia nezlepšila. Povstalecké vojská spolu s Tureckými oddielmi naďalej ohrozovali aj Domanižské panstvo. Mladí Draškovičovci sa vtedy uchýlili na Lietavský hrad.
Vtedy sa mladý Draškovič rozhodol postaviť v Domaniži hrad. Do troch rokov hrad stál. Majiteľ bol s robotou spokojný. No jeho manželka Jasna k hradu nepriľnula. Stále sa jej niečo nepáčilo. Veľké zimy, ďaleko od Kišmártoňa i Pätikostolia, kde mala priateľky. A napokon najväčšia prekážka, cesta do kostola sa jej zdala ráno aj večer príliš nebezpečná.
A tak sa manžel pre svoju milovanú rozhodol nechať postaviť chodník z hradu priamo do kostola. S majstrom sa nakoniec dohodli, že urobia lávku vo vzduchu. Za niekoľko týždnov vyrástla smelá konštrukcia lávky vychádzajúcej priamo z hradu, podopieranej stĺpmi, a končiacej na vŕšku pri kostole. Pánovi sa veľmi páčila, sám veľmi rád po nej chodieval. Lež panej sa za pár rokov rýchle prejedol hrad, lávka i osobitná lavica v kostole.
Napriek pánovým zákazom a vyhrážkam jedného dňa počas pánovej neprítomnosti odišla. Márne na ňu čakal, dúfal že sa vráti. Len správy o nej chodili od kupcov, že ju bolo vídať vo viacerých mestách v rozbujarenej spoločnosti rytierov a zemepánov. Lávka chátrala a nakoniec ju nechal pán rozobrať. Nakoniec mladý Draškovič odišiel natrvalo na svoje majetky na dolnej zemi a hrad bez pána pustol a chátral. Dielo skazy zavŕšil požiar a kamenné zvyšky rozobrali obyvatelia Domaniže na svoje príbytky.
Nikto viac v Domaniži o mladom pánovi a jeho krásnej žene nepočul.